Keď mi niekto spomenie starodávne koláče, moje myšlienky sú hneď pri starej sedliackej peci. Spomeniem si na kukuričné buchty, škvarkové pogáče, závin, sadlové koláče, ale mne osobne chutia aj orechové zliepkané plásty.

U nás doma každú nedeľu mama a starká chystajú obed, ale záväzne musí byť aj niečo sladké. 

V jedno nedeľné ráno som sa opýtala starkú, akú sladkosť chystá pre nedeľné poobedie. Spomenula som jej, že nám majú poobede prísť hostia, ale že aj my chceme nedeľné lahôdky. Pýtala sa ma starká, čo by som si priala. Povedala som, že môžu byť starodávne orechové plásty. Hneď som dala na sporák mlieko a trochu cukor, aby sa varilo. Odišla som kúpiť plasty, aby boli prichystané, keď sa mlieko uvarí. Stála som pri sporáku, miešala varechou, aby sa mlieko „neprichiťilo“ na nádobu. To mlieko sa varilo a varilo, nijako aby sa zhustlo. Stála som niekoľko hodín pri sporáku a keď mi už zunovalo, pridala som do mlieka mleté orechy, ktoré starká zomlela. Aj keď sa mi zdalo podozrivé, že je natierka riedka, dala som na plásty a zlepila som ich jednu na druhú. O jednu hodinu som vošla do komôrky a mala som čo vidieť. Starodávne plásty sa rozliali ako Dunaj po oráčine. Bolo mi z toho smutno. No, ale tu sa príbeh nekončí. Aby nikto nevedel, že sa mne a starkej plásty nevydarili, starká ich dala do chlieva, aby si aspoň ošípané z nich ochutnali. Keď starký onedlho prišiel z kostola, sa preľakol. Bol pri chlieve a ošípané boli celé hnedé od našich plástov. Starký si myslel, že dostali nejakú chorobu a chcel volať aj zverolekára. Povedali sme mu, že je to nie potrebné, že sú zdravé a že iba zjedli nevydarené koláče.

 O tomto vtipnom príbehu sme si starká a ja mysleli, že nepovieme nikomu a zrazu ošípané, aj keď nevedia hovoriť, všetko prezradili.

 Marína Čániová 7. a